Jula

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Večer na ceste

Stretnutie s lovcom - pokračovanie? dokončenie?

Zvečerieva sa. Pomaly kráčam po ceste plnej prachu. Okolie sa začína meniť. Miestami už vidieť malé plochy zelene, na obzore sa začína vlniť krajina, prvé pahorky po dlhej dobe v plochej pustine. Obzor mení farbu, stráca sa zvyšok skúpeho denného svetla. Bude čas zastať a nájsť miesto kde sa bude dať zložiť hlava. Cítim únavu.

Obzrela som sa za seba. V dialke sa črtá malá silueta, osvietená poslednými zábleskami zapadajuceho slnka. Kráča ťažko, zastavuje, aj na diaľku vidieť tú únavu. Hm, môj nalezenec na ceste sa drží. No nič, idem pohľadať niečo na oheň i do žalúdka.

 Sedím pri ohníku, v malom kotli sa varí niečo ako polievka, podarilo sa mi nájsť jedno zanedbané pole s niekoľkými skoro vyschnutými stromami. Takže drevo je a niečo ako zelenina tiež, vody mám so sebou dosť, tak prečo si nedopriať trochu teplého jedla.

V žiari ohňa sa z tmy vynorí doráňaná postava s divokým pohľadom. Zazrie na mňa a bez slova kráča ďalej.

"Kam ideš, zastaň a poď sa zohriať." Oslovila som ho. Zdalo sa, že ma nevníma a pôjde ďalej. No zastal. Obzrel sa cez plece. Jeho pohľad bol skôr skúmavý ako nepriateľský.

"Nestoj tam. Poď k ohňu." Pozvala som ho so slabým úsmevom na tvári rukou ukážuc na miesto pri ohni. Pomaly sa zvrtol a prišiel bližšie. Zbraň položil na zem, potom si zložil z pleca niečo ako batoh a sadol si skrížiac nohy tak, ako som to voľakedy videla vo filmoch o Indiánoch. Ruky natiahol k ohňu. Zvláštne ani slovo, ani gesto, zmena výrazu tváre, nič.Ako keby som bola vzduch.

"Dáš si trochu polievky? Teda ak sa to dá nazvať polievkou." pýtam sa ho podávajúc mu jednu z mojich dvoch drevených lyžíc. Zdvihol zrak. Pozrel na mňa, potom na ruku podávajúcu mu lyžicu, natiahol sa za vakom, otvoril ho a vytiahol z neho... neuveríte, kus chleba. Kde ho tu preboha vzal, preblesklo mi hlavou. Vytiahol niečo ako nôž či dýku, odkrojil z chleba a podal mi ho napichnutý na špici noža. Bol na nás zvláštny pohľad. Dve tváre hľadiace na seba bez slova, osvetlené zábleskami ohňa a dve vztýčené ruky jedna s lyžicou, druhá s chlebom napichnutom na hrote noža. Ako zbrane, alebo ako gesto mieru?

Siahla som po chlebe, poďakovala som, on odložil nôž a vzal si lyžicu. Naraz sme začreli do kotlíka s polievkou.  Lenže vrela, takto sa nebude dať jesť. 

"Počkaj, dám ju z ohňa nech trochu vychladne." Siahla som po kotlíku nad ohňom. Zadržal mi ruku a zložil kotlík sám. Prisadol si bližšie ku mne, položiac pariacu masu medzi nás.

"Počúvaj, nemohol by si aj niečo povedať? Mlčíš celý čas." nedalo mi trochu podpichnúť.

"Nemám ti čo povedať." Boli jeho prvé slová.

"Ako to že nemáš. A čo tak niečo o sebe? Hoci ako sa voláš, ako si sa dostal sem, odkiaľ ideš."

"Ani ty o sebe nehovoríš." bola jeho odpoveď.

Mal pravdu. Sklonila som zrak a pokúsila sa ochutnať polievku. Pozoroval ma. Po chvíli sa pridal ku mne a tak sme sedeli pri ohni a mlčky jedli. Oheň doháral, dreva bolo dosť, lenže pridlhé konáre, ktoré som našla neboli vhodné na oheň. Svojimi silami som ich nedokázala polámať a tak som bola zmierená s myšlienkou, že do rána oheň nevydrží. Videl moj bezradný pohľad, zdvihol sa, schytil to čudo vyzerajúce ako meč a začal sekať do vetiev. Za chvíľu už blkotal oheň naplno. Naložil dreva, pripravil si lôžko a uložil sa spať.

"Porozprávaj mi o sebe." nedalo mi oslovit ho znovu. Žiadna odpoveď. Zdá sa že zaspal.  Pripravila som si teda lôžko na druhej strane ohňa a lahla som si spať. Lenže, nedarilo sa mi to. Ruky za hlavou, oči dokorán, hľadím na tmavú oblohu, v pozadí počuť nejaký šum. Postupne prestávam vnímať okolie a v duchu sa vraciam do čias minulých.

Pred očami mám obraz šťastného dievčaťa, nepoznajúceho zlobu ani svár. Jedného dňa mi vošiel do cesty zvláštny muž. Povedal, že som krásna až môže na mne oči nechať. Mala som z neho divný pocit. Bála som sa ho a zároveň ma čosi k nemu priťahovalo. Netušila som kto to je, ale pôsobil na mňa neuveriteľným kúzlom. Priťahoval ma viac a viac. Začala som mu dôverovať a jedného dňa ma požiadal o ruku. Súhlasila som i napriek tomu, že rodičia ani priatelia neboli z neho nadšení. Vraj je to typ lovca. Zaujíma ho len trofej, ktorú môže zavesiť na stenu a príležitostne sa s ňou pochváliť. Nerozumela som čo mi tým chcú povedať. Bol predsa tak úžasný, silný a odvážny a vedel toľko príbehov a ...

Ani som si nevšimla, kedy sa to začalo meniť. Postupne sa náš život zmenil na bojové pole, z nás sa stávali nepriatelia, bojovali sme o každú maličkosť. Raz som sa ho spýtala, prečo si ma vlastne vzal. Vraj mu nikto neveril, že ma dostane. Stavil sa a stávku vyhral.... Vraj dobre na mne zarobil.

Z môjho sveta ostal iba popol. Z domova bola pustá pláň a okolo mňa len prázdnota, smútok a chlad...Jediné čo som cítila bola túžba ľahnúť si a viac nevstať. Tá bolesť bola príšerná. V ušiach mi znelo, PREČO? Prečo práve ja. Zavrela som oči a otala nehybná na troskách toho čo bolo mojím životom. Neviem koľko času ubehlo. Pocítila som zrazu letmý dotyk na líci a vzápätí mi čosi s pípnutím spadlo do lona. Pozrela som sa čo to je. Malé vtáča. Hľadalo u mňa skrýšu a ochranu pred dravcom krúžiacim nad nami. Prikryla som ho plášťom. Dravec sa ešte chvíľu vznášal nad nami, ale potom odletel preč, zrejme hľadať inú korisť. Postarala som sa o vtáča. Postupne nabralo silu a vzlietlo z môjho náručia. Zdvihla som sa i ja. Vybrala som sa na cestu tam kam ono letelo. Neviem dodnes kam tá cesta vedie, ale stretám ľudí ako ja. Dobitých, zničených ranených, ubiedených, stratených a predsa túžiacich po všetkom tom krásnom.

Oči sa mi pomaly zatvárajú. Spomienky prechádzajú do sna, telo oddychuje a začína naberať silu. Na druhej strane ohňa počujem pravidelný dych niekoho ako ja predsa tak iného. Iného jeho vlastnými spomienkami, bolesťou a nádejami.


Mystériá | stály odkaz

Komentáre

  1. :))
    veeelmi dobre Jula, velmi
    publikované: 05.04.2005 11:35 | autor: lulla (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. :))
    krasne, jula, vazne .. (mozem len naivne dufat, ze to bolo cosi z mojho lovca, kt. ta inspiroval k tomuto krasnemu rozpravaniu .. )
    publikované: 05.04.2005 12:14 | autor: siajen (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. tak neskutočne
    nadherne
    publikované: 05.04.2005 12:20 | autor: ywana (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. dokonca
    aj tu vonu dymu tam bolo citit, perfektne :)
    publikované: 05.04.2005 23:38 | autor: essence (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014